Amazónia

   

Po splnení povinností a ukončenie akademického semestra sa stretol so svojimi českými kolegami spoločne sa vydali do peruánskeho dažďového pralesa na návštevu plantáží, kde svojim klientom spoločnosť Oro Verde liečivé rastlinky pestuje.

 

Z tejto cesty si Vám dovolíme priniesť očami nášho kolegu rozprávanie a niekoľko zaujímavých obrázkov.

Provincia Pastaza sa nachádza v strednej časti Ekvádoru, na východných svahoch Ánd zváža  sa do Amazónie až k hranici s Peru. Samostatnou provinciou bola vyhlásená 22. októbra 1959. Rozkladá sa na území 26.088 km2, je obývaná 62.110 obyvateľmi. Úradným jazykom je tu, tak ako v celom Ekvádore španielčina, menovou jednotkou je od pádu vlastnej meny v roku 1999 (Sucre) americký dolár (USD). Hlavným mestom provincie je Puyo, založené 25. novembra 1920 kolonizátorom Alvarom Valladaresom, v meste žije 25.362 obyvateľov. Provincia sa ďalej člení do 4 kantónov (Cantonese), ktorými sú Mera a Santa Clara na západe Arajuno a Pastaza na východe, a ďalej do 4 mestských a 16 vidieckych okresov (Parroquia *) doslova farností. Provincia susedí na západe s provinciou Tungurahua, na severe s provinciou Napo (hraničná rieka Rio Cononaco), a ďalej s provinciou Francesco de Orellana, na juhozápade a juhu s provinciou Morona Santiago, východná hranica je s Republikou Peru. viď mapka

 

Prevažnou väčšinou populácie v provincii Pastaza sú indiáni z kultúry Quechua, vedľa toho tu žijú príslušníci kultúry Ando, Achuar, Shiwiar, Shuara, Waorani a Zapara, ale celkom iste tu nájdete zatúlaného jedinca z ďalších kmeňov, predovšetkým potom Secoya a Tucan, ktorí prišli zo severu. Zvyšok potom tvoria mezticovia, belosi (potomkovia kolonizátorov), černosi (z provincie Esmeraldas). Zaujímavá je lokalita v kantóne Mera s názvom Morava, po osadníkovi českého pôvodu pánovi Kubešovi, nájdete tu aj stopy nemeckých osadníkov, v pizzerii v Puyu nás raz dokonca obsluhoval Rus, majiteľom ďalšie pizzerie sú potom priženení Američan a Talian. Z etnobotanického pohľadu je aj zaujímavá prítomnosť francúzskeho etnobotanika Didiera Lacaze, s ktorým sme sa veľmi spriatelili. Tento zaujímavý človek žil predtým 15 rokov v juhoperuánskej Amazónii, kde už publikoval niekoľko kníh s témou liečivých rastlín.

 

Provinciu Pastaza možno bez preháňania označiť z jednej strany za veľmi málo rozvinutú (nenájdete tu žiaden supermarket) z druhej strany ako "Raj na zemi" a to predovšetkým vďaka veľmi zlej dopravnej dostupnosti. Až pred 5 rokmi bola prerazená sieť tunelov, ktorá spája provinciu po kvalitnej ceste sa svetom - s letoviskom Baños v provincii Tungurahua na západe. Ďalšia dostupnosť je len zlými cestami zo severu z provincie Napo (mesto Tena) alebo z juhu z provincie Morona Santiago (mesto Macas). Neďaleko hlavného mesta Puyo v obci Mera je síce letisko s dostatočnou kapacitou dráhy aj pre veľké dopravné lietadlá, nič sem ale nelieta. Vďaka tejto relatívnej izolovanosti si zachovala provincia Pastaza nielen veľmi čistú a druhovo bohatú flóru a faunu, ale aj pokojný provinčný ráz. (Pri rannom odchode do práce som nechával otvorené okná svojho bytu a nikdy sa nič nestratilo ...). Letisko sa volá Shell, na pamiatku zakladateľom, naftárskemu koncernu, ktorý letisko postavil.

 

Universidad Estatal amazonica bola založená v roku 2004 ako prvá štátna vysoká škola, garantujúca kvalitné vzdelanie. V súčasnej dobe sú otvorené štyri študijné odbory, poskytujúce úplné vysokoškolské vzdelanie, zakončené štátnou skúškou a získaním titulu inžinier. Sú to: Agronómia (Agropecuaria), Spracovanie poľnohospodárskych výrobkov (Agroindustrial), Ochrana životného prostredia (Ambiental) a ekonómia a cestovný ruch (Turismo). Vzhľadom na súčasný nedostatok vysokoškolských pedagógov zabezpečuje univerzita personálne obsadenie predovšetkým na základe medzivládnych dohôd s Kubánskou republikou, niekoľko kvalifikovaných pedagógov dochádzajú zo vzdialených predovšetkým horských provincií. Spletitými cestami osudu a hlavne potom s výhľadom na možnosť spolupráce so Záhradníckou fakultou Mendelovej poľnohospodárskej a lesníckej univerzity, tu bolo ponúknuté miesto aj mne. O univerzite sa môžete dozvedieť viac tu.

 

Vďaka mladosti univerzity aj vlastnej absencii ucelenej koncepcie výskumného programu ho bolo potrebné začať realizovať celý od samého začiatku. Pracovná skupina mala ale k dispozícii veľké skúsenosti kubánskych kolegov z predchádzajúcich terénnych výskumov v Brazílii, Venezuele, Bolívii a hlavne potom nadšenie a tiež istú podporu členov univerzitnej junty.

 

Podarilo sa vytýčiť hlavné ciele a práca mohla začať. Obnášala prvotné výskum v teréne, u liečiteľov, šamanov a znalcov liečivých rastlín z jednotlivých komunít. Niektorí sa s nami podieľali o svoje skúsenosti ochotne, iní už menej, každopádne každý výjazd na indiánske územie bolo treba vopred ohlásiť rade staršej komunity, požiadať o ich súhlas. K tomu sme síce mali zmluvu s Organizáciou indiánskych komunít, ale byrokracia je vec jedna, realita potom vec druhá, takže ako najspoľahlivejšie sa nakoniec ukázalo moje priateľstvo s miestnym učiteľom a sprievodcom turistov Augustom Freirom, ktorý nielen že v odľahlých indiánskych lokalitách pracoval ako učiteľ a mal vynikajúce predpoklady ako sprievodca, jeho brat navyše zastával funkciu tajomníka na radnici, vlastne trochu "protekcie", ale predovšetkým Augusto sám mnoho liečivých rastlín poznal a vďaka jeho znalosti niekoľkých indiánskych jazykov bolo možné porovnávať použitia rastlín jednotlivými kmeňmi a tiež ich botanicky zaradiť.

 

Veľmi prínosnou pomocou bolo tiež zoznámenie sa so starousadlíkom českého (českochorvatského) pôvodom Vlastom Kleparníkom, ktorý je veľkým nadšencom a zberateľom všetkého pralesného, hady a pavúky počnúc, mladými indiánskymi dievčatami končiac. Vlasto je okrem iného tiež skvelým sochárom, či keramiky a jedným slovom, prima kamarát. Ochotne dal k dispozícii nielen svoj nový Landrover, ale predovšetkým svoje skúsenosti, vedomosti a kontakty. Hoci jeho Čeština znela trochu komicky, v niektorých chvíľach bola rajskou hudbou.

 

Prvý dlhší výlet zariadil španielsky stážista Rodrigo Martinez Novo z Universidad Politecnica de Valencia a s pomocou jeho quechuánskej priateľky Normy sme smeli týždeň pobudnúť u jej dedka v komunite Pavacachi na rieke Rio Curaray. Cesta zahŕňala 45 minút letu Cessna do osady San José de Curaray a dva dni loďou po rieke.

 

Dedko Don Roberto je veľkým znalcom liečivých rastlín a na rozdiel od iných indiánov kultúry Quechua sa s nami podelil ochotne o svoje vedomosti a umožnil tak "položiť základný kameň" herbára a zbierok univerzity. Navštívili sme tiež loďou komunitu Lorocachi a pri ceste prírodnú rezerváciu Nina Amarun, kde sa indiáni venujú kultiváciou liečivých rastlín. Následná cesta za komunitou Waorani (1,2 hodín letu na Rio Cononaco) toľko informácií nepriniesla, Waoranisi k nám boli veľmi priateľskí, ale popri účinných antidot proti uštipnutiu jedovatým hadom toho o liečivých rastlinách moc nevedeli. 

 

Na to nás upozorňoval vopred aj sprievodca Augusto, na druhú stranu zážitok zo stretnutia s kmeňom bojovníkov, ktorí dodnes chodia takmer nahí, nie len pre objektívy turistov, bol silný a nezabudnuteľný. Augusto nám po ceste pralesom mnohé kvety ukázal a aj odtiaľto zaznamenala univerzitnú zbierka bohaté prírastky.

 

Poslednou leteckou cestou bol výlet do achuar komunít Pucayacu a Motalvo južnejšie na rieke Rio Bobonaza. Pozemnými cestami sme navštívili niekoľko šamanov z kmeňa Shuara (dodnes robia z ľudských hláv tzv. Tsantsa - vysušené hlavy), vďaka Augustovi sme nadviazali priateľstvo hlavne s Donom Felipem Wampaschem, ktorý sa s nami ako jediný zo šamanov následne nechal po nie práve krátkom prehováraní vyfotografovať . Šamanovia sa všeobecne fotografovať nechcú, pretože veria, že s fotkou im vlastne beriete dušu. Prínosom bolo aj opakované stretnutie s shuarským šamanom a liečiteľom Antoniom Sande Andrisom, ktorý vlastnými nákladmi vydal publikáciu Guia de plantas medicinales y su uso.

 

Na Shuara je zaujímavých niekoľko vecí. Prvotne táto kultúra nikdy nepoznala na rozdiel od iných indiánov reumatické či artritickej ťažkosti. To sa dá vysvetliť hneď niekoľkými spôsobmi: Shuarovia pravidelne popíjajú odvar z kvetov Huayusa (Ilex guayusa) hlavne za splnu. Ďalším vysvetlením je ich pravidelná a veľmi častá konzumácia ayahuasky (Banisteriopsis CAAP). Ayahuasku používajú snáď na všetko, na riešenie každodenných otázok, na veštenie budúcnosti, pri dôležitom rozhodovaní, dokonca deťom ju dávajú niečo ako cumlík namočený vo slivovici alebo odvar z makovíc.

 

Otázka prípravy tsantsa - vysušených ľudských hláv je trochu delikátna, ja osobne som sa stretol len s jednou asi sto rokov starou hlavou misionára, vystavenú v Múzeu vedľa Radnica v Puyu. Bohužiaľ veľmi pohľadná sprievodkyňa bola neoblomná a zákaz fotografovania sa mi nepodarilo nijako obísť ani zjednať. Pravdou ale je, že v čase môjho pobytu v Puyu riešila polícia predaj šiestich ľudských tsantsa v komunite Palora (asi 35 km od Puya). Či niečo vyriešila už v televíznych správach nebolo a na klebety nedám. Pre záujemcov o toto v našich kútoch neobvyklé spracovanie ľudskej hlavy odporúčam knihu peruánskeho ayahuaskera resp. biografiu o ňom s názvom "Amazon Magic - The Life of Ayahuasquero and Shaman Don Agustin Rivas Vasquez" od Jaja Bear. Opis je veľmi podrobný a dokonca nabáda, ako ušetriť, drevené zátky do uší a očí sa údajne dajú použiť opakovane. Problémom ale môže byť zabezpečiť si materiál ...

Po prelomení prvotnej nedôvery išlo všetko lepšie a počas troch mesiacov sme takmer nemali problém navštíviť akékoľvek miesto či šamana, ktorý nám pripadal zaujímavý. Treba podotknúť, že niektorí šamani aj tu sú skôr "atrakciou" pre turistov, pretože vedľa poľnohospodárstva je tu turistika, aj keď prevažne domácich, podstatnou časťou príjmu miestnych obyvateľov. Zaujímavé bolo aj nadviazanie vzťahov s kultúrou Achuar, Achuarovia dodnes smie legálne mať dve manželky. Ako to rieši pred "našimi civilizovanými" zákonmi sa mi nepodarilo zistiť a ako sa stať Achuarem, tiež nie.

 

Pozemné cesty sme absolvovali hlavne najatým vozidlom od majiteľa Licoreria Puyo (jeho mikrobus Toyota musel mať snáď podvozok z Hummeru), alebo za láskavého prispenia Vlasta Kleparnika, ktorý mal snáď v každej dedine nejakú priateľku, následne potom, kde končila cesta, pešo do pralesa.

Zaujímavá bola návšteva komunity Hola Vida (Ahoj život), po ceste sme s Vlastom stretli asi trojmetrového zeleného hada, ako sa slní na ceste. Všetci indiáni nám zdesene opisovali, ako je jedovatý, po konzultácii s Augustom (toho dvakrát uštipol naozaj dosť jedovatý had) sme došli k záveru, že išlo o zelenú užovku.

Domorodci sa hadov boja azda viac než my Európania. Asi preto, že vedia, čo hadí jed dokáže ... Výnimkou je azda len veľmi pôvabná, mladučká správcova Jenny z hotela Alto Pastaza, hlboko v pralese, ale s každodenným spojením autobusom po prašnej ceste. Na môj dotaz, keď som ju videl ťapkať bosú po horúcich kameňoch "Vy tu nemáte hadov?" reagovala v pokoji a s prehľadom "To by ste sa divil, koľko ich tu je. Ja som si ale už zvykla .....". Veľhada tiež pestoval náš dobrý kamarát a majiteľ cestovnej kancelárie, ak dá sa to tak nazvať, Luis "Lucho" Núñez. Hada proste jedného dňa našiel u Augusta na záhrade a odniesol si ho domov. (Celá historka bola trochu dlhšia a dramatickejšia, pretože had práve vyzliekal kožu a vyzerala skôr ako veľmi jedovatý druh štrkáča, než ako veľhad). Pomenoval ho Madonna a všade tvrdia, že je super krotký, kto vie?

Bez toho aby  tu chcel človek čokoľvek propagovať alebo dávať rady, ale ak sa chystáte do ekvádorského dažďového pralesa, Augusto a Lucho sú jednou z najlepších variantov, ako zároveň vidieť veľa zaujímavého a zároveň prežiť relatívne bez ujmy. Pre každý prípad pridávam odkaz na ich webovú prezentáciu tu.

V našej práci sme následne vybrali, ktoré prírodné liečivá (proti ktorým chorobám) budú predmetom nášho záujmu, v koordinácii so zdravotnou radou provincie, za pomoci veľmi láskavej a ochotnej etnobotanickej Ximeny Buitrón z organizácie Traffic Sur a v neposlednom rade konzultáciami s Didierom Lacaze.

Vzhľadom k vynikajúcemu informačnému zázemiu (knihy, monografie, internetovej databázy) sme sa u väčšiny rastlín mohli vyhnúť prvotnému hľadaniu a izolácii účinných látok (na to tiež univerzitné laboratória neboli ešte dostatočne zariadené) a mohli sa vrhnúť do spracovania jednoduchých liekových foriem, ktoré sme doslova "na kolene" učili pripravovať zástupcov indiánskych komunít.

 

Zaujímavým momentom bol tiež môj dvojdňový výjazd do komunity v provincii Chimborazo, ktorá sa nachádzala na úpätí vulkánu Chimborazo, vo výške okolo 3.500 m.n.m .. Každý krok v tejto výške mi robil celkom ťažkosť a pohľad na indiánov, vedľa hrajúcich futbal, ma doslova udivoval. Prijatie v rodine môjho hostiteľa Olmedo Segunda však kompenzovalo všetky strasti, ešte umocnené nočnými teplotami, blížiacim sa bodom mrazu. A sirup z eukalyptových listov, ktorý sme na záver pripravili v rámci praktického cvičenia bol naozaj veľmi chutný.

 

Zo "známych" liečiviek sme pracovali popri ďalších s guajava (Psidium guajaba L.), Achiote (Bixa orellana L.), Yuko čiže maniokom (Manihot esculenta Crantz.), Ayahuaskou (Banisteriopsis CAAP Spruce), Harmala (Peganum harmala L.) , naranjillou (Solanum quitoense Lam.), uña de gato (Uncaria tomentosa Willd.), achochillou (Mommordica charantia L.), chancapiedrou (Phyllnthus niruri L.), marco šach (Ambrosia arborescens), yahuar piripiri (Eleutherina bulbosa) paki Pang (Kalanchoe pinnata), escanelem (Iresine diffusa), herbaluisou (Cymbopogon citratus) a Paice (Chenopodium ambrosoides).

 

Narazili sme na veľa nových, "neznámych" rastliniek, z ktorých niektoré ešte čakajú na botanické zaradenie. Zaujímavosťou môže byť rastlinka dulcamara (Kalanchoe gastonis-bonieri), ktorá sa javí ako sľubný liek proti rakovinám a chronickým ochoreniam. Zaujímavosťou je, že táto kvetinka nie je Južnej Amerike vlastná, ale sem bola introdukovaná v 17 alebo 18 storočí. Nie je asi na mieste, zmieňovať sa tu o všetkých ďalších, pretože nie som autorizovaný prezentovať tu prácu celej skupiny.

 

Celý projekt je ale natoľko rozsiahly, že môj čas zďaleka nestačil na jeho realizáciu, aspoň sme si vymenili skúsenosti a mám dôvod sa do provincie Pastaza vracať. Didier je popri večného štúdia kvietkov zdatným výrobcom čajov, tinktúr a mastí z byliniek. Niektoré z nich sa snažíme schváliť pre Európsku úniu a dovážať. Pre každý prípad uvádzam odkaz na jeho prezentáciu tu.

 

Za zmienku stojí bezpochyby stretnutie s dvoma českými biológmi Mirkom Šebelom a Táničkou Prouza, starými a skúsenými harcovníkmi po dažďových pralesoch celej Južnej Ameriky. Títo dvaja veľkí nadšenci vždy zmizli niekam hlboko do pralesa vybavení množstvom fľaštičiek, škatuliek, sieťok a ďalšieho potrebného vybavenia na zber všetkého čo sa hýbe.

 

Motívom tejto ich cesty bola snaha identifikovať doteraz neznámy druh vtáka, ktorého zahliadli pri projekcii filmu z minulej cesty. Cieľom nebolo nič jednoduchšie než najvzdialenejšia a najmenej obývaná oblasť východnej Pastaza až pri hraniciach s Peru. Zaujímavá bola ich metóda odchytu motýľov, môl a všetkého lietajúceho. V hlbokej noci si sadli kamkoľvek (najradšej mali most cez Rio Pastaza), a za zdrojom svetla natiahli plachtu. Svetlo prilákalo lietajúci hmyz a oni mali entomologické žatvy.

 

S ich rozhodnutím odchytiť pomocou dvoch vetvičiek prudko jedovatého koralovca a dopraviť ho do prázdnej fľaše od vody len z dôvodu, že ho v zbierkach ešte nemajú sa ale stotožniť vážne nemôžem. Vybavení spacákmi v závesných sieťach s moskytiérami si proste jedného dňa ticho zmizli a za 14 dní sa zase vynorili. Pravé čestnosť sa v nich nezaprela a obsluhujúceho mládenca v penzióne v Mere, kde dve noci pred odletom spali už opúšťali všetky sily, keď nám behal pre pivo. Nasledujúci deň sa takmer stalo, že nimi objednané lietadlo takmer odletelo bez nich, potom malo zase poruchu, iný deň sem, deň tam, Maňana ....

Na univerzite pri tejto práci utiekol semester ako voda, všetci moji študenti úspešne zložili záverečnú skúšku, väčšina s maximálnym počtom bodov, neviem či boli oni tak dobrí, alebo ja tak mäkký, no každopádne niečo sa naučili. Rozlúčkový večierok bol veselou a zároveň smutnou bodkou za touto kapitolou.

O práci skupiny spísala Marta Alessandrini Díaz za nášho skromného prispenia drobnú monografickú publikáciu. Brožúrku si môžete v španielskom jazyku vo formáte pdf prečítať tu.

 

Následne sa ku mne pripojili českí kolegovia z firmy a po dvojtýždňovom zoznámení sa s Ekvádorom (za tak krátku dobu som im ukázal naozaj len zlomok krás tejto krajiny), sme sa cez Kolumbiu vypravili do Peru.

 

Po prijatí priateľmi v hlavnom meste Lime, absolvovanie nevyhnutných zdvorilostných návštev sme navštívili niekoľko základných etnobotanických zbierok a herbárov v horách (Cuzco, Juliaca) a po krátkom odpočinku sa vydali za doprovodu nášho peruánskeho spoločníka Cesara Barriga do dažďového pralesa.

Najprv sme navštívili plantáže, kde pestujeme kvetinky ako uña de gato (Uncaria tomentosa Willd.), Sangre de drago (Croton lechleri Muell. Arg.), Jergón sacha (Dracontium loretense Engl.), Chancapiedra (Phyllanthus niruri L.) a ďalšie, tie sa nachádzajú v oblasti Rio Ucayali v indiánskej komunite Shipibo-Conibo v lokalite s prozaickým názvom Vista alegre teda "Radostný pohľad". Názov prinajmenšom hodný reality.

 

Po niekoľkodňovom pobyte, ktorý zahŕňal skôr komunikáciu s indiánskymi pestovateľmi a obhliadkou plantáží sme sa vrátili člnom do hlavného provinčného mesta Pucallpa, kde sme starostlivo načúvali cenným radám miestnych lekárov a liečiteľov a navštívili tiež Universidad Nacional de Ucayali.

Po návšteve miestnej botanickej záhrady nasledoval presun do amazonského centra Iquitos, multikulturálneho mesta, spolu s brazílskym Manaos fenoménmi Amazónie, aj vďaka boomu kaučuku a barbaska v prvej polovici minulého storočia.

 

Tu sa nám dostalo ako zlatého klinca rád a prijatie najcennejších. Vedľa návštevy šamana a ayahuaskera Dona Pedra Guerra Gonzales v Tamshiyacu, tiež návštevy na Universidad Nacional de la Amazonia Peruano potom hlavne prijatie v EsSalud vedúcim lekárom a priateľom Robertom Inchásteguí Gonzales, ktorý patrí bezpochyby k priekopníkom v liečbe AIDS, rakoviny a iných civilizačných ochorení bylinkami.

 

V pokojných zákutiach prekrásnej botanickej záhrady sme mali dostatok času na spoznávanie nových rastlinných druhov aj k vstrebávaniu základných informácií, na liečbu akých ochorení ich možno využiť.

 

Veľmi priateľské bolo tiež stretnutie s mladými študentmi farmácie, ktorí v záhrade trávia snáď viac času, než v laboratóriách.

Nemysliteľné bolo nenavštíviť vyhlásené trhy vo štvrti Belém, kde popri bežných potravín zoženiete snáď všetky liečivé kytičky a mastičky na všetky neduhy tohto sveta aj spústu iných zaujímavých vecí.

 

Pre obchodný úspech mi napríklad jedna trhovkyňa ponúkala hlavu hada, ja mám ale tieto hady rád a navyše, čo na to ochrancovia prírody? Navštívili sme tiež na lodi lagúnu s kytičkou Victoria regia, samozrejme bez peňaženiek, hodiniek a za sprievodu silných miestnych kamarátov. Laguna je totiž v jednej z "echt" slamených osád.

 

Sladkú bodkou a bonbónikom potom bola zastávka na trhovisku sa smaragdy v kolumbijskej Bogote, výlet na sopečný vulkán Cotopaxi (do výšky 4.700 m.n.m. možno vyjsť autom) a potom už zase späť do Európy.

 

Mne osobne uletelo z Quita lietadlo, čo som bral ako znamenie osudu, že sa vracať nemám, bohužiaľ 14 dní na to som mal termín štátnych skúšok v Lednici na Morave. Aspoň si to teda vykladám ako znamenie osudu, že aj nabudúce budem vítaným hosťom. Za pár rokov budú mnohí mladí inžinieri v provincii Pastaza hovoriť: "Biochémia? Tak tú nás učil jeden Čech, čo sa zaujímal o liečivé kvetinky". Ďalšie hodnotenie nechám plne na nich.

Záver?

Vedľa hŕbu zážitkov a informácií, ktoré sme boli nútení vstrebať v relatívne krátkom časovom úseku, vedľa spústy osobných priateľstvo, ktoré si Privážame z tohto nádherného kúta krajiny sú pre mňa najdôležitejšie dva momenty: Ľudia rôznych národností, farieb pleti, kultúr a jazykov a čo chcete ešte, sú schopní nielen sa dorozumieť, ale tiež si porozumieť, pokiaľ je na oboch stranách vôľa a tiež že naša práca má zmysel a má zmysel v nej pokračovať, tak ako v aktívnom boji za záchranu dažďového pralesa, nielen pľúc zemegule, ale tiež najúžasnejšie chemické a farmaceutické továrne, ktorú kedy svet videl.

Hoci nemám rád tie nahlúple kecy, považujem tu za miestne vyjadriť svoje poďakovanie za svoj ekvádorský pobyt:

 

Arturovi Boffilovi z UEA (Kuba) - univerzitnému koordinátorovi

za skvelý ľudský prístup, porozumenie a nezištnej priateľstva

Manuelovi Almeida Saavedra (Kuba) - vedúcemu našej pracovnej skupiny

za to isté

Marte Alessandrini Díaz (Kuba) - mojej ochotnej kolegyni

za to isté a navyše za srdečnú adopciu, s ktorou ma prijala

Idelfonsovi Castaneda Noa (Kuba) - kamarátovi a botanikovi

za to isté a profesionálnu botanickú pomoc a nadhľad

kolektívu kubánskych pedagógov

za hlboko ľudský prístup a uľahčenie mojej adaptácie

členom univerzitnej junty UEA

za možnosť toto všetko vyššie uvedené prežiť

Augustovi Freire - sprievodcovia a kamarátovi

za profesionálne služby, nezištnej priateľstva a hlbokú životnú filozofiu

Rolandovi Luisovi Núñez - sprievodcovia a kamarátovi

za to isté a zapožičanie hada Madonny a 20 rokov starého Landrover

Donu Rafik - majiteľovi Licoreria Puyo

vedľa vyššie uvedeného za zapožičiavanie autá s pancierovaným podvozkom a stály prísun dobrého pitia

Vlastovi Kleparnikovi - najmladšiemu dôchodcovi českého pôvodu v pralese

za hlboké priateľstvo, nezištnú pomoc a večnú srandu

Didierovi Lacaze - etnobotaniky

za priateľstvo, umožnenie realizácie môjho projektu, zapojenie do jeho projektov

Ximena Buitrón - etnobotaničce

za mnoho cenných rád, kontaktov a účinnú pomoc

Martim Vallejo - moje dlhoročnej ekvádorskej priateľke

za výdatnú pomoc, dlhoročné priateľstvo a veľmi praktický prístup pri riešení mojich problémov

Mirkovi Sebel a tonicko Prouza - českým biológom

za priateľstvo, príjemnú zábavku, miestneho piva a mnoho cenných rád

Karolovi Vašut - českému podnikateľovi v Guayaquile

za priateľstvo a sprostredkovanie kontaktu s civilizáciou, výlety na more a chladené pivo

Honzovi Brodymu - českému skorodůchodci s dušou chlapca a 20 ročnou históriou v Ekvádore

za otcovský prístup a vlastne zariadení celého pobytu

Donu Felipe Wampaschovi - šamanovi z obce Pikirischka

za uvedenie do sveta duchov rastlín, zvierat a jemný výklad všetkých súvislostí

študentom druhého ročníka odboru agroindustrial ale aj všetkým ďalším študentom UEA

za pochopenie s mojou španielčinou a skvelú spoluprácu

Sandre, Jenny, Genny, Jacquelin a všetkým pekným dievčatám

za ich úsmevy a láskavý prístup

všetkým indiánom za to, že ku mne boli akí boli

a v neposlednom rade Chullachaquimu - hlavnému duchovi ochrancovia pralesa

že ma vedľa poznanie nechal prežiť bez úhony celý pobyt

a všetkým ďalším, na ktoré tu nezostalo miesto, ale ktorí ho majú v mojej mysli a mojom srdci